Mila okrem toho cituje laureáta nobelovej ceny Augusta Krogha
(1904), ktorý poslal editorovi časopisu Nature list, v ktorom sa zmieňuje o príbehu
kapitána Hveyselova. Ten hovorí ako môže
geomagnetická búrka
ovplyvniť lodný kompas. Popisuje vychýlenie o 10° až 11°
približne 200 námorných míľ západne od
Rockall pri trase z Ameriky do Dánska. Táto skutočnosť je však veľmi dobre známa každému
profesionálnemu navigátorovi a
geológovi. Tento fenomén je známy ako
magnetická anomália a je
zobrazovaná na námorných mapách.

K jej práci treba povedať, že dala na
záver do pozornosti jedno tvrdenie: „Je tu veľa nezrovnalostí ako veľmi a o koľko stupňov ovplyvnila [bežná až silná
geomagnetická búrka]
meteorologické zariadenia a kompasy.” Potom však od nej
prichádza obrovský skok k úpne iným aspektom, ktoré s tým nesúvisia: “Ak tomu
tak však bolo, mohlo to ovplyvniť všetky
aspekty tragédie vrátane kolízie s ľadocom, navigačné chyby,
neúspešnú komunikáciu – napríklad s
parníkom Californian, a záchrannú operáciu.” Tieto body sú však samozrejme nezmyselné a
nemajú s tým čo robiť.

V neposlednom rade Mila uvádza zmienku o polárnej
žiare, ktorá bola natoľko silná, že záchranári vďaka nej mohli hľadať preživších – to je
samozrejme nezmysel, pretože
Carpathiu naviedol k vrakovisku štvrtý dôstojník Boxhall, ktorý v člne č. 2 zapaľoval v pravidelných intervaloch zelené svetlice
a Carpathia na ne odpovedala vystreľovaním rakiet.
Carpathia sa síce plavila k SOS pozícii, ale ako už dnes vieme vďaka objaveniu vraku, bola pozícia chybná a bola
približne o 13 námorných míľ západne od
skutočnej
polohy potápania. Bolo teda veľkým šťastím, že štvrtý dôstojník Boxhall nezabudol do člna vziať túto
pyrotechniku, a že sa vďaka nej Carpathia mierne odklonila z kurzu 308° a smerovala priamo k člnom. K polárnej žiare už len
posledná vec – existuje
celkovo asi 7 výpovedí od
svedkov, ktorí ju zmienili (vrátane výpovedí z listov) a výpoveď dôstojníka Bisseta z Carpathie, ktorého v článku spomínate a ktorý o nej
taktiež niečo povedal. Existujú však aj výpovede takých,
ktorí ju nevideli vôbec. To však neznamená, že na severnom horizonte nebola
viditeľná. Stevard Crawford sa napríklad zmienil, že pri veslovaní k neznámej lodi na obzore (Californian) smerom na sever,
nevidel nič podobné. Môže však za to zrejme to, že on ako veslár v člne bol pri veslovaní otočený chrbtom
k severu a preto si ju ani nevšimol.

Máte tam dve chyby: Titanic sa potopil 15. apríla 1912
a nie 5. apríla 1912. Počet záchranných člnov Titanic dokonca
prevýšil. Pôvodne mu stačilo mať na palube len 16 člnov a majitelia spolu s
lodenicou z vlastnej iniciatívy inštalovali ďalšie štyri takže spolu ich mal 20. Chybu treba hľadať v starých a neaktuálnych nariadeniach
Britského ministerstva obchodu.

Každopádne, teória zaujímavá (ako aj rôzne iné o
fatamorgáne, superrefrakcii a pod) ale ako aj pri tých iných, nemá moc pevné
podložie. Mila Zinkova, spomínaná v článku, bola vystavená veľkej kritike za svoju prácu nakoľko úmyselne prehliadla podstatné fakty. Tou prvou je, že Titanic nemal absolútne žiadny problém s vysielaním signálu SOS/CQD a zachytilo ho množstvo parníkov vrátane dobre známej záchrannej Carpathie, ďalej parníky Mount Temple, Virginian, Frankfurt, Birma,
Caronia, Olympic (ktorý bol až 500 míľ od Titanicu). Parník Baltic potom zachytil odpoveď Olympicu pre Titanic. A
ak aj sem-tam dochádzalo k interferencii
medzi operátormi parníkov, nezabránilo to ani jednému z nich, aby sa
okamžite po zachytení núdzového signálu Titanicu vydali na pomoc.

Po druhé, to isté platí aj o navigácií, ktorá podľa výpovedí a hlásení o kurze nemala žiadny vplyv na vychýlenie Titanicu mimo svoju trasu. Ak by bola
pravda, že odklonenie kompasu (compass deflection) kvôli elektromagnetickej
búrke zo Slnka - ktorá spôsobila, že bola polárna žiara viditeľná v nižších zemepisných šírkach - mala nejaký vplyv na navigáciu Titanicu, potom by mala vplyv aj na ostatné lode v danej oblasti. A v prípade Titanicu by
to bolo zreteľne viditeľné ešte predtým, než by vstúpil do nebezpečnej oblasti. Existuje
totižto historický záznam o tom, že Titanic udržiaval presný kurz 266°, ktorý bol odvodený z merania polohy hviezd (stellar observation),
aby sa overila chyba/odchýlka kompasu (deviation error), čo bola úloha periodicky vykonávaná mladšími dôstojníkmi. (Toto overovanie spadalo pod jedno z
nariadeni spoločnosti White Star Line). Informácia o kurze 266° bola odovzdaná druhému dôstojníkovi Lightollerovi v čase niekedy pred 22:00 v
onú osudnú noc. Mila vo svojom
artikli uvádza: „Ak by bola odchýlka kompasu len 0,5° dostal by sa po prejdení dráhy dlhej 1 km mimo kurz
o 9 metrov. Táto zdanlivo bezvýznamná odchýlka mohla znamenať rozdiel medzi zrážkou s
ľadovcom a vyhnutím sa mu.“ Od priemerného kormidelníka sa však nedalo očakávať, že bude loď udržiavať v presnom kurze ale vždy sa ráta s týmto ľudským faktorom ako +/- 1° aj na relatívne pokojnom mori. A to
citujeme kormidelníka Hitchensa z Titanicu
a mohli by sme sa zapodievať záznamami kurzov z iných plavidiel, pričom by sme dospeli k tomu
istému záveru. Takže by sme možno mali vyniť Hichensa, že nebol schopný pevnejšie držať kormidlo a nezchádzať z kurzu tak ako o tom
vypovedal? Samozrejme že nie.

titanik potopil brontosaurus jel na něm hitler a uviděl titanik a vykřiknul a brontosaurus se splašil a rozběhl se rychle potopit titanik a ten hitler u toho hajloval a usekl si ruku no to vám povídám s tím titanikem to byla teda pohroma ať žije mír a spolupráce mezi národy